Hájnikova žena

I

Jak hniezdo v tesnu parutí

v úkryte košatého krovia:

v hôr neprehľadnom zákutí

chalupa čuší hájnikova.

Tak bezpečne si stáva tu,

bez prepychu, bez závratu,

uprostred okrúhleho lázku,

rozvitom jak by na obrázku:

istejšie, pyšný nežli hrad,

čo predkov neslýchaná sila

do výše — by ho nedostať —

však v strachu, že by podkopali —

i tam na samorostlý sklad,

na tvrdé temä žulo-skaly

z balvanov skalných postavila,

skiaď večne pozoruje, číha

— pod sebou majúc šíry kraj,

kút každý jeho, záhyb, taj —

na postup snažieb, udalostí,

na príchod dobrých i zlých hostí,

jak a čo veští kraja kniha...

A obadal-li zlovesť v diali,

mrak pochybný že blíž sa valí,

že čos’ sa jak lesk zbroje mihá,

jak vzbury, války skiaďsi hluk —

hneď tisíc hotových má rúk:

tie dvíhajú už vzletné mosty,

kým v strmé hradu temeno

tie zas tam prápor sadia rudý

i ohne vatria v náhlivosti

na pokyn kraju, v popud ľudí;

tie, by i v diali vzrušeno —

na vežiach v spechu búrlivom

o zvony tlčú kladivom;

tu opasujú v broň a meč,

tam v ústa titlú suriem reč;

tie zo sklepov zas smrť a skazu

o závod vlečú k otvorom,

tie odpínajú na reťazu

hradových šelmí toporom,

tie... každá činí, každá stihne —

až všetko v odpor zriadeno,

obrana tak je pripravená,

že na prvý znak povelenia

na valoch, u brán, všade zrazu

hrad — horu zbrojných ramien zdvihne,

a každé jeho rameno

na úder, k paľbe vzťaženo

čnie, pokým vraha dočaká,

až kŕdeľ dôjde čiernych zrád...

Chalupa — tá sa neľaká

nič takého. Bo nezastala

si vyzývavo na štít brala,

nadutá vzdorom krutovlád,

nuž nemá príčiny sa báť,

že mam ju zvráti, podtne pád.

Zem sama je, jej nízky kút,

no ale pevná zeme hruď,

kam údy svoje poskladala.

A zem? — Ó, tá je verná, stála,

tá nejde spod nej ubehnúť!

A potom: tichá, skromná schrana,

do diaľnych zahrabaná hôr,

necíti k sláve povolania,

nie vôle revniť, sily v spor;

z tých úzkych svojich oblokov

nestrká vo svet bučné hlavy

kdejakých spupných nárokov,

nie hrvoľ zdutý, dravčí zor;

nevedie ošemetnej vravy —

v myšlienkach, túžbach, v hlase, slovu

tá výška zavše, čo jej krovu,

cit prostý, krotučké v nej mravy,

bez kalných sveta prítokov...

Po bleskoch veru nebaží,

svit ranný dosť ju oblaží;

slniečko bielej na podstene:

jej celé žitia pozlátenie,

a luny v okno padlá lúč —

tá k pokladom: ku mieru kľúč.

Pri beláskach a kúsku chleba

nežiada viacej — naskrz dosť —,

len krúžok blankytného neba,

tak jak ho nečujnými tesy,

by zrak mal kade k bohu dôjsť,

ponad ňu vykrojili lesy.

Veď preto ustúpila z cesty,

po ktorej búrou ženie svet,

že vyhnúť mu ni stihu niet;

hej, skromnosť i tu dosť sa vmiesti,

a bezpeč je, kde spokojnosť...

(Nuž nesypte smeť potupy

na skromné naše chalupy;

sú, pravda, hniezda, iba hniezda

z kostonkov, uschlých letorostov:

no vzácne detvou svojou prostou —

nad nimi klenbou samá hviezda;

nechajte byt ich voľným bytím,

ať žijú vlastným, rýdzim žitím!)

No ináč tiež je uistená

tam chalupa, má zruby tiež.

V…