Hájnikova žena

V

Zas svätá svitla nedeľa,

jak slza, deň tak krásny, čistý.

Hmla z dolín spešne mizela,

sťa v povedomí: poodhaliť

že kraj tra, nímž má slnce králiť —

do výšin v chlpoch, v ruslín tvaru,

kde v modrú rozplýva sa paru.

Len jeden ešte podlet hmlistý,

jak veľká bielych vetríl loď,

pustená na nesmierny brod,

a svet už oku odhalený

nadobro: znikli plachty, steny,

odkryl sa morom po chobot —

spriezračnel jak sklo z každej strany,

jak sklo, keď utrú z neho pot,

je svieži, v každom ťahu ranný,

jak obraz novomaľovaný...

Na východ tiahnúci sa les,

v polovál stredkom prehĺbený,

z smaragdu rámom zdá sa dnes,

v ňom v kúzle božskom, v božskom čaru,

jak v katedrále na oltáru,

sa obraz nanajvyššej ceny

skvie v barvách slávy, bez premeny,

skvie: Slnce — tá plň boho-daru,

ten obraz krásou večný, istý,

jak nestvoril ho Rafael,

ten obraz dobra pozlátistý —

On: v službu zeme postavený,

on — pravý nebies archanjel...!

Svet samá mladosť. Vzduchom spev

tiež novší, krajší vznáša sa;

po holiach zvláštna okrasa,

ich každá v novej parte hlava;

jak organ k sviatku zuní riava:

i kam len zazrieť dookola

a začuť: zvšadiaľ krásy zjäv,

dych vonný z ústok neviny

odvšadiaľ zvonom zve a volá —

tá trávka dvorcom, drobná byľ,

jak novo by ju ozdobil,

tých smrekov vôkol vzletné šije,

jak zástavy by procesie;

ba chaty krov tiež v komsi jase,

a drahšia perla skvie sa, trasie

pred dvermi na javora listí.

Čajkovci idú do kostola

dol’ do dosť diaľnej dediny.

(Ta patria farou.) Chcú včas prísť, i

spech majú. Ranné hodiny

sú vždy tak krátke, bystré v letku,

nemožno púť im zahájiť —

a v dome, v ktorom chce byť lad

i sklad, kde vzorná gazdiná

spravuje, ruky prihýna:

čo všetko tam tra sporajiť

zvlášť pri nedeli, poskladať,

očistiť, zdvihnúť každú smietku!

A potom — mladomanželia,

chrám k tomu, krásna nedeľa:

nemenej príde do ohľadu;

v kostole tisíc očí hľadí —

I ktorá mladá nevesta,

majúca v truhle mnohú vnadu,

sa práve vtedy potrestá

a nevrhne sa do parády?

Nu, ktorá — driečna, šumná, riadna?

Vy tak? — Ja ale vravím: žiadna!

Včuľ vyšli z domu, na cestu

už zhotovení, zatvárajú —

Popredku ona. Ako sen

z tmy, vylupla sa z chaty taju,

sen vo vznešenom šelestu,

sen luzný, aby zdobil deň...

i díva sa po jasnom kraju.

Na hlave podvíku má bielu,

jak z hmly, tak riedku — dobre zrieť

libačky prez ňu hrou sa skvieť,

i čepca kraj, čo zbieha k čelu,

jak ohnivej by žiare pruh —

a bárs kol hrdla ovinutá

je, spenený čo vodotok,

čo v kadlubine dlho zvieral:

preds’ vidno skvelé vojky perál,

čo hrdielce jej jali v putá —

I hoc je spredu ovisnutá,

po ňadrách riasou splýva dol’,

jak dol’ úpustou šumné vlny,

sťa perutí pár podťatý:

jednako čisto badať stúh

spleť čarnú, slučiek ružo-kruh,

jagotný tu-tam sponiek tmol,

čo pritužujú živôtok,

živôtok bujných ňadier plný...

Ni oplecka kvet nezakrýva

— nad pliecky i tak hovieť má kde —

to voľne kolo ramien splýva

vo vlnách snežných až po lakte

a stužky plecníc v se…