Hájnikova žena

VIII

Čas beží ako horský prúd:

tak bystro, svižko, neustále.

Udalosť kde-tu, jak na skale

by trknul, zdá sa podržať

chod jeho, silu zvrátiť vĺn,

vo výmoľ ho jať, do krútňavy —

lež verte mi: to liché zdanie!

On zastihne sa vyhatať!

Jaknáhle vôlička mu vzplanie,

vyborí žalár, stuhy pút

— či z železa sú a či z ruží —

tak prerve, márnu čo by niť;

prekážok spupné zborí stavy:

len ďaky nech mu bleskne spln,

nech zajagá sa jeho svit,

za prívalom nech pozatúži!

A keď sa vzmuží, keď sa vzpruží,

až praskla pramizerná hať:

tu potom len tým prudší spád —

do milión spräží vlny združí

a v Niagary prejde rut;

tým plnšími sa zájme splavy,

nik — nič ho viacej nepristaví...

Sám zvíri víry: do krútňavy

pochytí vetchý ľudstva čln,

i započne ním pometať,

vzdor kriku pyšných jeho synov

pometať jakby so škrupinou,

že nezbýva len zahynúť,

dnu pohrobiť sa v bezdno vĺn...

No nieto správy, nieto hlavy,

niet viery, ktorá uspeje

včas ulapiť sa spásy vesla;

niet hviezdy, ponadšenia hesla;

niet ani kotvy nádeje:

tá dávno v temnej hĺbke leží,

a veslo sem-tam zlomeninou —

Duch-génij zostal na pobreží;

nepozvali ho, nepozvali,

ba odstrčili, zapredali:

sám pláva smutný cestou inou...

I kolocú sa v smrti stínu

tí, čo vraj hlbeň premerali,

čo nazreli sa v mora dno

a nad ním hviezdy počítali:

tí slávni, vzatí na slovo,

tí — stĺpy, viechy, rázsochy —

čo delili ho v epochy,

čo zmysleli si, že nie on,

lež oni tlčú jemu v zvon,

by, jak chcú, rušal na hodinu,

im zrkadlom bol, trúbou chvály,

im ozvenu pel v diaľnej diali,

tí... ajhľa, v prvej chvíľke hynú!

Že zastavil sa, že by stál

jak zvírený tok...? Iba zdanie!

On šumí ďalej, mizne v diaľ:

čas... Darmo staviaš, kľúčiš dlane,

by nepredral sa, netrhal:

neodoláš mu, šumné dieťa,

nie, hoc i slzou oči svietia.

Nezadrží ho zeleň stráne,

nie kvetín vôkol milota,

nie jelšín vábne kyvotanie,

ni slávik, čo v nich klokotá;

nie, čo mu sadli na brežinu,

rôj bucliat smavých, rusovlasých,

nie šanty trávnic milohlasých —

Naopak: ony za ním letia,

jak obrazy ho zamieňal,

jak fátle keby vánok bral;

hej, samy letia za ním, hynú...

Hja: deti ktoré odchoval.

Čas plynie ako horský tok,

či zrána, či pod klenbou noci,

či v búri a či v lahody

tíšine, vovždy tenže krok,

krok istý, pádny, neomylný.

Nepočuješ ho, preds’ je silný

v šľapajach svojich jakby hrom,

nečuješ, a on kýva v moci

preds’ žitia tvojho príkrovom;

no krídel jeho rozvitok,

jak z vrchu zletel budúcnosti

čo večne bludný, ťažný vták,

ten zazrieť môžeš, áno, áno!

To on, čo v zárne tvoje ráno

vše večera stín zahodí,

stín švihotavých perutí,

kým nesie v kraj sa minulosti;

on, čo už schválil úst ti vravu,

než vyznel si ju ako-tak,

čo šat ti rusá, belie hlavu;

on, čo sa tukom tvojím hostí,

čo fakľu v prach ti privodí;

on v slnca dennom hasnutí,

on, kto…