7. výstup
Chuza (vymknúc z paláca, po schodišti zbehne k paniam).
CHUZA:
Nie, nebolo mi možno v tom pelechu vytrvať ďalej… Och, milostivá pani kráľovná — ale pozor, pred špehy a naslucháčmi — aké bezpríkladné bezprávie sa ti stalo! Žiaden jazyk nemôže ho vysloviť. Bez najmenšej príčiny odpraviť ženu-kráľovnú, ani len nie na zákonný spôsob: neslýchaná to zloba ľudská. (Z paláca zaznie hudba.) A hľa, i tá nevinná hudba, ozvena lepších otrasov duševných, voľky-nevoľky musí pochlebovať jej triumfu.
JOHANA:
Len nakrátko, manžel môj. Krivda do času, pravda naveky: hovorievam vždy —
CHUZA:
Avšak, láskavá kráľovná, ak ti je možné v nehode svojej, poteš sa, máš zadosťučinenie nateraz, áno: všeobecné zhrozenie, úžas, ustrnutie zapríčinil kráľ svojím bezohľadným postúpením oproti tebe! Tým zavätil[132] i národu do živého; a národ nezabúda krvavých úrazov nikdy. Či ste nezbadali nevôľu, pohoršenie už v davoch zhromaždeného ľudu? Z predošlého jasotu obratom ruky stal sa temný mrmlot, sťa podzemné dunenie obiehajúc vôkol; potom zástup rozčesol sa na nemo, ale výrazne posunkujúce zlomky, a rozlezúc sa námestím — videl som dobre — okrasy stŕhal, pošliapal nohami; tu-tam, podhadzujúc čapice, pozahášal svetlá; muziku zadrhol, porúchajúc nástroje… Hej, každý čestný našinec bol poranený na svojom najútlejšom cite. I mne posiaľ krváca srdce; aj koniec mojej službe dvorskej! A viem, ani priateľ Manahen (chudákovi len tak hrali slzy v očiach!), ani on nezotrvá v nej dlho, napriek svojmu prívrženectvu od mladi, ba až spriaznenosti s kráľom. Iba studení Rimania, tí uškierali sa potuteľne, ako zakaždým, keď roztržka —
ZAMIRA:
Nuž a zlý Obadja či nezadržal sa škare…
Recenze
Zatím zde nejsou žádné recenze.