Hájnikova žena

XIII

Ó, strašná, desná musí byť

tma ducha, polnoc pomätenia! —

Nevidieť, nečuť, necítiť!

Ni jednej hviezdy neznať svit,

čo vyviedol by z čiernosnenia,

sporiadal priadzu balušenia;

len komét zierať kolotanie,

bludičiek skoky, besný rôj

pomyslov, jak sa jatrí, planie,

jak schumelí sa, spŕška riasne:

a razom práve vtedy zhasne,

keď zívla priepasť — boh ty môj!

No ešte hroznejším byť musí

stav, kto je k tomu určený:

by hľadel na to bez pomoci;

zrel nezbedníka, splašený

čo or jak rve sa vo dne, v noci;

čul kvíľbu ducha, nepokoj,

jak kýs’ sup driape ho a dusí,

i videl temna zášerom:

jak — hnutím kejsi pekla moci —

sťa čiernym sopky kráterom,

vše z neho záblesk šľahne siný,

šinú sa žhavé mysle kusy

a citu láva, trosky, špiny...

Čo mohol proti tomu Michal,

čo? Márna pomoc, opeka!

Zve ženu — ona uteká

sťa od cudzieho: jednak zúri,

bárs láska, prosí, zarieka;

zrie do očí jej, samé chmúry,

zornička večne ďaleká,

kvet duše všetek pousychal —

Nemohol, chuďas, počať nič;

i trampotil sa, zhrýzal, vzdychal —

Hľa — chľuplo mu v um — boží bič!

Hľa, ako zápäť stihne kára

každého, kto sa vľavo stára,

púť pravdy tŕním prevlieka...

Tak súdil, hľadiac na Sodomu,

a trpel, trpel, trpiteľ —

Napokon však sa oželel

a jednou nocou — ušiel z domu.

Noc ako v rohu. Hrmavica

toť len že prešla dolinou,

jagotné utŕčajúc líca;

i včuľ vše v diaľke posvieti sa

zhasne —

Dolu dedinou

sa zrovna podal, stúpa — fára;

jak kročí, vše chlust do kaluže —

Zdĺž cesty hudie stromov švist,

trh vetra. — Huňu stiahol užšie,

širák zas zvykom zlosynov

pritlačil — nemal s kým sa zísť —

(Jak ináč bolo, od horára

keď niesol známy tadiaľ list...)

Až dočliapkal sa do chotára,

kde rieka dávnou hranicou.

Už z diaľky čuť ju, jak sa valí,

pokojných dolín hlučný hosť,

jak durká obra kiahnicou

do brehov, hať rve, štiepa skaly —

Čo? — Jäk vĺn jemu na radosť?

Keď všetko pošlo s víchricou,

tie útechou mu privolali...?

Zblýskalo práve proti v brali,

a videl: rieka vzala most.

Tam motal sa. Čo kutí asi?

Chce azda na protejší breh?

Či rozrýva sa s trápnym svetom,

a čujúc rieku hrnúť letom,

jej mieni zveriť žitia zbeh...?

Blesk: širák zložil, vetrom vlasy...

Poniže cesty na strelenie

pobrežím rieky v rákosí

vtom vatra vzplála, víchorenie

ju oživilo akosi.

Ta strihnul, jaknáhle svit zočil.

Hja, svedkami by bludári

snáď — domov pošli, koniari —

či svietiť si chce, kam by skočil?

Tu naraz hrmot, hradskou z diale

zahrčal povoz rachotný:

že kočiar, svedčí dokonale

i postup paríp dupotný;

lampáše jeho vyhasené,

podistým ho tiež stihol víchor,

a nie to žeby, keď tma, stíchol,

len frčí, trieli ku rieke,

na nocľah kamsi unáhlene —

„Ej, budeže to prekvapenie,“

— zajachtal Michal — „prisámboh!

(a rieky sštekotali ústa);

tí premelú sa utešene,

vo priepasť až tak cupnú — och! —

po sláve — tisíc vĺn ju chrústa!“ —

Veď ký čert to i slýchal kedy

tak sitnom tmy sa trmácať!?

Čo neloptejú v bezpeke?

Hja, páni — to …