Slovenské ľudové rozprávky

Prorok rak

Šelma sedliak nemal už nič na svojom bydle, kremä jednu kravu.

Pri jeho hlúpej žene bolo prešlo sa mu všetko, čo kedy mal. Pomyslel si: „Predám aj tú kravu; – načo mi je? Jednak moja žena neopaternica skoro naučila by mi ju nič nejesť a za kožu neviem, čo by som dostal. Hm, ale čo, keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať, nájde sa, hádam, aj pre mňa voliake remeslo na svete, z ktorého vyžijem.“

Ako si zamyslel, tak urobil; hnal kravu do trhu. Ako to jeho žena vidí, volá za ním:

„Aleže ak ju predáš, kúp mi sukňu – trebárs akú úzku!“

„Dobre, dobre; aj sám som na tej mysli, že voľač donesiem pod zuby,“ volal jej naspäť a s tým už bol voľakdesi až hen na konci dediny.

Na trhu predal kravu hneď. Kúpil kalendár; no i pečenú húsku. To strčil do kapsy a ostatné peniaze prepil na víne. Sedel pri ňom až do druhého dňa.

Jeho žena tu doma zakúrila si pec, a keď takto pred pecou zohriala sa, pomyslela si, že keď jej už teplo, načo by jej bola stará sukňa i dovtedy, kým muž dôjde s novou. Zvliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. V peci nielen sukňa stlela, potlel aj všetok oheň, vychladla aj pec aj izba, kým muž tam kdesi pri tom víne sedel. Nuž táto tuná triasla sa od zimy v tej voliakej, i to dosť biednej košelici, čo ešte ostala na nej. Raz už potom došiel milý muž, a len čo dvere otváral, už táto volala spoza tej pece:

„Mužíček môj, dajže mi skoro tú sukňu.“ „Akú sukňu? Veď som ti ja sukňu nekúpil.“ ,,I bodajže ťa, a veď som ti volala, žebys mi kúpil už trebárs akú úzku.“

„A veď húsku som kúpil; aj tebe dám z nej, len čuš!“ A veru bolo jej len čušať tam pod kochom, bo takto ako bola, o tej biednej košelici, nemohla ľuďom na oči. Dobre, že ešte hodil jej muž tam voľač pod zuby.

A muž len to chcel, aby žena dakde čušala, keď on raz mal tú zázračnú knihu, v ktorej ide znamä na znamä, čiary-čary, haky-baky, jesú na všetko. Najsamprv dal vyhlásiť sa po dedine, že on všetko uhádne, čo komu kde skapalo, aby len išli k nemu ako k dákemu prorokovi. A tú zázračnú knihu, to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohami a dolu hlavou, bo literky nepoznal; ale hľadel do toho, akoby vedel všetky knihy a všetku múdrosť lyžicou bol pochlípal do seba. Dlho mu nik neprichodil. Ale raz, ako tak sedí za stolom, vpáli mu sused do izby. „Susedko,“ začne.

„Nič susedko, ty grobian! Či to tak chodia k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop, a ak ti zavolám: Slobodno, nuž prídeš a klobúk zosnímeš. Potom budeš dovrávať sa so mnou pekne po pansky ako s prorokom.“

Milý sused musel von, prikloniť sa pekne po pansky a potom už začať:

„Pán prorok, skapali mi dva voly, či by ste nevedeli, kto mi ich vzal? Veru vám dám dvadsať rýnskych aj kilu hrachu, takého vyberaného ako zlato.“

„Nuž vidíš, kujon, mal si sa hneď takto prikloniť, aj bez naučenia. Teraz ale prines dvadsať rýnskych aj kilu hrachu! Tvoje voly nájdu sa.“

Uradovaný sused, akoby už voly boli doma, hneď doniesol peniaze aj kilu hrachu.

„Poď sem,“ vraví prorok, „a pozri, ak máš oči! Tento tuná s týmto krivým kolenom,“ – ukazoval v kalendári na znamä, „odviazal ti ich v noci. Ale ak ti ich do zajtrajška rána na miesto nepostaví, nuž uvidíš, že najmieň aj na to druhé koleno okrivie a potom ho už máme za šticu.“

Ako hrom roznieslo sa po dedine, že tak a tak, skapané voly vynájdu sa a že s tým o tom krivom kolene zle bude. A nebol to nikto inší iba krivý Kubo z dolného konca. Ten priletel ako bez duše a už znal, ako má zaklopať i pekne prikloniť sa:

„Pán prorok, pán veštec, či ste doma?“

„Doma. Čože chceš, krivá duša?“ riekne prorok. A ten naspäť:

„Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu chcelo sa krásť. Nuž, veď viete, o tie dva volky som prišiel, len aby horšie nebolo.“

„A čože dáš, aby horšie nebolo?“

„Oj, veď som var hoden ešte i ja toľko dať ako ten váš hlavný sused dal; len už potom aby všetko dobre bolo.“

Všetko dobre bolo: peniaze i hráštek bol hneď zasa u proroka, voly do rána na mieste. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu i tamtomu a meštek i komora u proroka naplňovali sa. Ženu choval dobre; ale tú sukňu len nekupoval a nekupoval, už trebárs akú úzku, bo si vždy myslel:

„Dobre tej za kochom, aby mi voliak remeslo nepokazila.“

A ju to predsa škrelo, trebárs zjedla i húsku i prasiatko, ešte potom i všeličo požúlila za tým kochom, čo takto ku prorokovi doputovalo.

Raz ti tu skape panej v kaštieli zlatý sobášny prsteň; a len ho nebolo a nebolo, ani nikoho, kto by o tom bol vedel i najmenšie nadškrknúť. Chýry rozniesli sa, ako pani ponúka už aj sto rýnskych tomu, kto by jej prsteň vynašiel, a ako toho na kolese lámať budú, kto ho vzal. Za chýrmi doletel raz potom i sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil tiež do izby s tým, že či vie, čo panej skapalo, aby to vyhľadal, keď je taký prorok.

„Čo tvojej panej skapalo,“ rečie tento, „lepšie viem ako ty. Ale ty si neokrôchaný surovec, keď nevieš, ako máš prikloniť sa prorokovi.“

Vyhnal i tohto von. Iba keď pekne zaklopal…