Slovenské ľudové rozprávky

Na boha s kyjom

No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. A koniec že si dobre „zachovajte!

Len veru, raz bol človek mocný a na všetko odvážny. Iba toho neprevládal, do koho neoddal sa, iba tú robotu neurobil, do ktorej neprichytil sa, a púšťal sa vždy do každého remesla. Ale hoc mu nikto nič odoprieť nemohol a zarábal deň i noc, predsa nikdy k ničomu prísť nemohol. Druhí ľudia vždy mali, čo im bolo treba, a on vždy iba vtedy opamätal sa, keď zas bol na holej dlani so ženou aj s devätoro deťmi.

Domŕzalo ho to, aj ho domrzelo.

„Ej,“ pomyslí si, „takto to naveky nepôjde. Toto už sám boh tak nerovno delí: druhým všetko a mne holú dlaň. Ale donútim ho, čo kde je, aby už raz aj mne nadelil, a keď nie, aspoň vyvŕšim sa!“

Ako si zamyslel, tak schystal sa. Pochytil z kúta kyj a z klinca prázdnu kapsu.

„Čože chceš, kdeže pôjdeš?“ opytuje sa ho žena.

„Na boha s kyjom!“ odvrkne jej len tak cez plece.

„Čože robí sa ti? Kdeže boha nájdeš?“

„A už keď je svet bohov, dakde v svete aj on byť musí! A ty nestar sa mi do toho!“

S tým vyletel ako pochabý z domu a kadial chodil, kadiaľ nechodil, kto by za tým pochodil?!

Sám nevedel, kde zašiel, ale boha ešte nenašiel. Raz podvečer príde na jednu lúku, čo nemala ani konca, ani kraja.

„Ej,“ hovorí „tu by už raz mohol byť, tu! Bolo by aspoň kde ponaháňať sa s ním. Ale už kohokoľvek tu dopálim, na tom vyvŕšim sa; aspoň ma trocha zlosť minie; veď toto človek neslýchal, toľký svet tárať sa a takto nadarmo!“

Vtom zazrie tam starého žobráčika o barle. Ide pravo na neho.

„Kdeže ideš, kde, človeče?“ opytuje sa ho žobráčik.

„Na boha s kyjom! A vámže čo do toho?“

„Čože by mi bolo, trebárs i nič! Lenže more nevypiješ, horu neprevalíš, boha neprevládzeš!“

„A veď už i sám tak voliako hútam,“ rečie náš človek. „A preto zaumienil som si, že koho prvého nájdem, na tom vyvŕšim sa: a to ste vy!“

V tom už dvíhal kyj, že starčeka ovalí. Ale stretli sa im oči. Hneď mu kyj ovisol a divoch skrotol ako baranček. Lebo tvár toho starčeka bola taká milá, taká prívetivá, že kto raz nazrel do nej, hneď ho to premklo, hneď oči zohol.

Tak tu stáli proti sebe, starček prívetivý a tento hnevlivec s opusteným kyjom.

O chvíľku preriekol starec:

„Vidíš, vidíš, človeče, čože zdoláš, že ideš na boha s kyjom? Čože mu urobíš? Ale vezmi si odo mňa tento obruštek a choď naspäť! Netreba ti viac aspoň o to starať sa, čo zješ a čo vypiješ, lebo tento obruštek dá ti všetko, čo si živo zažiadaš, len čo mu povieš: Obruštek, prestri sa!“

Ako nevedieť, kde vzal sa žobráčik na tej lúke, tak čo nevidieť zmizol mu zasa spred očí. A náš človek si na tom ani veľa hlavu nelámal, len už chcel vyskúsiť ten obrus.

„Ale,“ vraví, „nie tuto, ale kde ma svet vidí, čo ja už teraz mám.“

I pobral sa hneď tam neďaleko do hostinca na noc. A tu pred všetkými vytiahol z kapsy obrus a rozkázal si: „Obruštek, prestri sa!“ Čo len živo zažiadal, priam bolo všetko na obrúsku, samé vyberané jedlá a pečienky. Vínko, rozumie sa, chýbať nesmelo. A toho dobre potúžil sa a zaspal. Hostinská kremä na to čakala; spravodlivý obrúsok vzala a miesto neho podstrčila mu falošný, iba naoko tamtomu podobný. Nevedel o ničom nič; nuž ráno len schystal sa a poď pravo domov, nachovať ženu a deti a jesť a piť do sýta.

Príde domov, ešte vo dverách kričí:

„Ženo, ženo, sem sa! Zažiadaj si jesť, piť, čo len živo chceš, hneď bude na stole; ale chytro, chytro len si naň pomysli, čo žiada sa ti, už ako by ti do úst liezlo.“

Vytiahne obrus a zavolá: „Obruštek, prestri sa!“ Ale tu nič! Nasrdený zakričí:

„No, hneď prestri sa, a kaša s mliekom aby už tu bola!“

Ale ani tak nič a nič, čo ako srdil sa a kričal. Ako bol nasrdený, na inšie nepomyslel, len že ho to žobráčik oklamal, dal sa mu len raz najesť a naďalej už nepamätal ani preňho, ani pre ženu a deti.

„Ale počkaj si mi ho, veď mi to odbydneš; tam ťa ešte dodrúzgam!“

S tým vyletel z domu ako sršeň, zasa na boha s kyjom.

Ide, ide, ďaleko už zašiel, – podvečer príde na tú lúku. Tam stál zasa žobráčik a díval sa po širokom svetle. A tento sršeň dvíhal už kyj z pleca, že ho ovalí. Ale ako pozrel do prívetivej tváre starčekovej, hneď cele skrotol a kyj mu ovisol. A starček mu povie:

„Nedávaj sa na to, na čo si nenarástol. Jednako si si sám na príčine, že sa ti ten obrus tak prevrátil. Aj ti už obrus nedám, ale volač inšie, pri tom zadržíš sa lepšie. Tu máš, hľaďže, túto kuru; kedy chceš, vtedy ti plné hniezdo zlata nanesie.“

Žobráčik zmizol a náš človek iba vtom opamätal sa, že už mal kuru pod pazuchou. Pobral sa a prišiel zasa do toho istého hostinca. Hostinská ho veľmi pekne privítala a škúlila tak z boku, čo zas vytiahne. A ten strhne klobúk z hlavy a posadí naň sliepku ako na hniezdo a povie:

„Kura, daj zlata!“

Hneď mal plný klobúk zlatých peňazí. Rozkázal si večeru – panskú čo viac! Hostinská ho ešte uponúkala ako jedením, tak aj dobrým tuhým vínkom. Pohár šiel za pohárom a nášmu človeku udrelo to z ruky do hlavy. Spievajúci mohla mu hostinská prečarať kuru, aj mu ju prečarala.

Ako sa prebudil, hneď letel, ani nezastavil sa nikde, iba doma, a volal na ženu:

„Poď, starká moja; teraz vidíš, čo si ešte nevidela!“

A aby to skorej bolo, zas iba klobúk podložil a uhniezdil kuru naprostred stola a rozkazoval:

„Kura, daj zlata!“

Rozkazoval, rozkazoval až do tretice, ale tu nič a nič. Dobre ho už teraz od zlo…