Slovenské ľudové rozprávky

Mátaj

Bol raz jeden bohatý mlynár, ktorý mal pod rukou sedem kameňov. Chýr mu šiel ďaleko, lebo ľudia rozprávali o ňom, že dukáty a toliare mýtnicou meriava. A mal ten mlynár i peknú, driečnu ženu, že jej naokolo nebolo páru. Ale mlynára to všetko neveľmi tešilo pre tú príčinu, že nemohol dožiť sa potomka.

Chodieval on každé tri roky raz na ďalekú cestu, aby si opatril nové kamene, a vždy šťastlivo obchodil. Po jeden čas vybral sa zasa. I naložil na voz kameňov, koľko myslel, že ich šesť koni uvládze. Pomaly vracal sa domov. Asi v polceste prišlo mu prejsť jeden strmý briežok. A predo dňom bol šuchol hodný dážď. Len tu veru, ako začal lapať sa do toho briežku, odrazu mu zaviazli všetky štyri kolesá až po samé hlavy do blata. Pošibe kone, ale voz nepohýna sa.

„Bude to,“ povedá „pekná robota!“ – a skočí dolu.

Tu ak hijó, tak hijó, začne rúbať bičom. A šesť mocných koni sa vzoprie znovu, ale voz ani piaď ďalej, iba čo hlbšie viazol.

,Nech si kus vydýchnu, potom ho skorej vytrhnú,‘ myslel si mlynár.

Kone si vydýchli, vzopreli sa znovu z celej sily, ale všetko darmo. Voz len trčal v blate.

Mlynár šibal kone, až ho naveľa všetka trpezlivosť nechala.

„Vari ťa,“ povedá, „čert drží v tom blate!“

„Ej, veru, aby si vedel, že som tu,“ ozval sa čert spoza voza.

„Ale čo mi dáš, ak ťa vytiahnem?“

„A čo by si chcel?“ opýtal sa mlynár.

„Ja peniaze nechcem, mám ich ako pliev,“ odsekol čert, „ale daj mi, o čom doma nevieš.“

Mlynár, ako dobrý gazda, nazdal sa, že o všetkom doma zná; nuž mu prisľúbil dať, o čom by neznal.

„Dobre,“ povie čert, „ale mi na to vydaj písmo!“

Mlynár i na to pristal. Tu čert chytrý, pustil mu krv z malého prsta a mlynár musel podpísať si meno tou krvou. Keď čert raz písmo v hrsti mal, zachytil voz za oje a vytiahol ho ako pierce.

„O dvadsaťštyri rokov prídem si pre moje!“ zavolal mlynárovi a zmizol ako hmla.

Mlynár vysadol na voz a dal koňom po vôli stúpať. Ale čo viac blížil sa k domu, to viac myslel a hútal, čo by to mohlo byť, o čom by on doma nevedel. Darmo si lámal hlavu, nevyhútal nič, až i pekne-krásne pritiahol do mlyna. Naradovaná žena vybehla mu v ústrety, objala a bozkávala dávno nevideného muža – a on v sladkom objatí milej ženy zabudol na čerta, na sľub a na podpis. Ale ako prah na izbe prekročil, zazrel pri posteli kolísku a v kolíske utešeného chlapčeka. Tu akoby mu najostrejší nôž do srdca vrazil, zdúpnel od laku a obledol ako stena; iba teraz opamätal sa, že bol nechal ženu samodruhú. Pustil sa do plaču a žena i susedia plakali s ním, lebo nazdali sa, že plače od veľkej radosti nad synom tak dávno vyžiadaným. Po chvíli susedia utreli si oči, i žena prestala plakať. Ale minuli dni, minuli mesiace aj roky, a na očiach mlynárových neobschýnali slzy.

Mlynár býval jednostajne smutný a zamračený, nikomu, ani len vlastnej žene nedal pekného slova a na toho pekného chlapca ani len nepodíval sa. Dosť ho neborká žena všakovak zaobchádzala, dosť naprosila sa mu, aby jej povedal, čo takého stalo sa mu. Ale on zakaždým odvrátil sa preč a ako skamenený neodpovedal ani slova.

Chlapček z roka na rok rástol a bol z neho hodný, bystrý šuhaj. Chodil on po školách a všade medzi všetkými býval samý prvý; všade ho mali radi, všade ho nemohli ani dosť prenachváliť, že aký to poriadny a múdry šuhaj. Ale čím bol chlapec starší a čím ho viacej ľudia chválili, otec jeho býval tým smutnejší a vyzeral už len ako dajaká tôňa. Keď ho ten jeho syn takého videl, neraz prosil sa mu so zopätými rukami:

„Ach, otec môj drahý, prečože sa, prečo tak na mňa hneváte? Povedzteže mi,, povedzte, v čom by som vám nemal byť po vôli?“

Otca v taký čas zaliali slzy – a to bola všetka jeho odpoveď; odvrátil sa preč a zas len smútil sa a trápil ako drelej.

Po kuse prichodil už dvadsiaty štvrtý rok. To ako tristocentový kameň zaľahlo na mlynárovo srdce a strach ho nadchodil veliký. V noci mu nedalo ani len oka zažmúriť a vo dne vždy marilo sa mu, že už čert ide s podpisom. Nemohol ďalej vydržať; zavolal ženu a syna a rozpovedal im od počiatku do konca, čo za nešťastie postretlo ho vtedy a vtedy a ako nevedomky zapísal syna čertovi. Matka od ľaku dobre tam neomdlela a pustila sa do náramného plaču. Ale syn nepredesil sa ani ako máčny mak.

„Netrápte sa,“ povedá, „otec môj drahý, aj vy, matka, neplačte! Vyberiem sa ja s pomocou božou na cestu, azda pošťastí sa mi to peklo vynájsť a ten podpis z čertových rúk vymôcť! Vari som nadarmo do tých škôl chodil?“

Tu zasa nastráchaná matka:

„Božechráň,“ povedá, „žeby si ty bežal samochtiac čertom do pazúrov. Ja ťa ani na krok od seba nepustím!“

„A už, matka moja,“ vraví na to syn, „všetko mi jedno, zhynúť tak alebo inak. Ale poručeno bohu, azda i z pekla vymôžem sa. Ani na okamženie ma nezdržujte!“

I veru nedal zdržať sa, ale objal otca, objal matku – a šiel vo meno božie hľadať to peklo.

Išiel on, išiel, kde ho oči viedli, a neobzeral sa veľa, či to vrch, či dolina, až dostal sa do jedných velikých hôr. Dlho motal sa sem a tam po tých horách, kým neprišiel na jednu čistinu. Naprostred tej čistiny bol dom od spodku dovrchu zo samých človečích hláv, iba navrch štíta ešte jedna chýbala. Predo dvermi domu stál zrutný, ako medveď obrastený strašný chlap, a v ruke držal veliký kyjak. Milý žiak stŕpol, keď zazrel ten dom a toho chlapa, ale len kráčal bližšie a poklonil sa pekne:

„Pánboh daj šťastia!“

„Dobre, že ideš, sto hrmených páralo sa cez tvoju dušu!“ zareval zruták. „Práve mi chýba ešte jedna hlava dovŕšiť štít; a tá hlava bude tvoja. Prežehnaj sa, hneď si syn smrti! Lebo aby si vedel, ja som Mátaj, a kto dostal sa do mojich rúk, ešte každý dušu vypustil!“

„Ej, nieže tak, nie,“ prosil sa mu žiak, „veď vám z toho lahodný osoh, keď ma zabijete, ale by ste mi radšej mohli ukázať cestu do pekla.“

„Kde? Do pekla?“ opytuje sa zadivený zbojník. „Vari by si ty chcel ísť do pekla? A načo?“

„Tak a tak,“ rozpráva žiak, „otec ma podpísal čertovi, nuž idem, keby som mohol nazad dostať ten podpis.“

„To je inšie,“ preriekol Mátaj, „tak ti darujem ž…