Pohyblivý terč

8

V hollywoodskom bare Roosevelt sa sťažovala na zlý vzduch a tvrdila, že sa cíti zle a že je stará. Vyhováral som jej to, ale predsa sme sa len presťahovali do Zebry. Presedlala na írsku whisky, ktorú pila neriedenú. V Zebre obviňovala istého muža pri susednom stole, že sa na ňu pohŕdavo díva. Navrhol som jej viac čerstvého vzduchu. Viezla ma dolu Wilshire, ako keby sa chcela prebojovať do inej dimenzie. Musel som zaparkovať jej buick pri Ambassadore. Svoje auto som nechal pred Swiftovým podnikom.

Pohádala sa s barmanom v Ambassadore pod zámienkou, že sa jej posmieval, keď sa mu obrátila chrbtom. Zaviedol som ju do suterénneho baru v podniku Huntoon Park, ktorý obyčajne nebýval preplnený. Nech sme prišli hocikde, všade boli ľudia, čo ju poznali, ale nik sa k nám nepridal, nik nevstal. Ba ani čašníci sa okolo nej veľmi nemali. Už aj vychádzala.

Okrem dvojice, čo sedela pritúlená k sebe na odľahlom konci baru, bol Huntoon Park pustý. Suterén s hrubými kobercami a diskrétnym osvetlením bol ako salón pohrebného ústavu, kde ležal vystretý večer, ktorý sme práve zabili. Pani Estabrooková bola bledá ako mŕtvola, no držala sa vzpriamene, bola schopná vidieť, rozprávať, piť a pravdepodobne aj myslieť.

Viedol som ju smerom k Valeriu v nádeji, že bude chcieť ísť ta. Ešte zopár pohárikov, a budem to môcť navrhnúť ja. Pil som s ňou, ale nie natoľko, aby som sa dostal pod vplyv alkoholu. Viedol som bezduchý rozhovor a ona rozdiel nespozorovala. Čakal som. Chcel som, aby si vypila toľko, že povie všetko, čo jej príde na rozum. Archer, nebeský blíženec a pomocník pri zrode zabudnutia.

Pozrel som si tvár v zrkadle za barom a príliš sa mi nepáčila. Chudol som a vyzeral som, ako keby som sa hnal za korisťou. Nos som mal pritenký, uši príliš blízko hlavy. Viečka očí mi vo vonkajších kútikoch klesali a dodávali mojim očiam trojuholníkovitý tvar, ktorý sa mi obyčajne páčil. Dnes večer mi pripadali ako drobné kamenné kliny vrazené medzi viečka.

Naklonila sa dopredu s bradou opretou o ruky a dívala sa kolmo dolu do poloprázdneho pohára. Hrdosť, ktorá jej držala telo vzpriamené a tvár sústredenú, sa pomaly vyparila. Sedela tu zhrbená, cítila horkú chuť na dne svojho života, ťahavým hlasom recitovala elégie:

„Nikdy o seba nedbal, ale mal zápasnícke telo a hlavu indiánskeho náčelníka. Bol čiastočne indiánskeho pôvodu. No nebolo v ňom nič malicherného. Sladučký chlapček. Tichý a pokojný, nikdy veľa nehovoril. Ale bol vášnivý, a muž jednej jedinej ženy, ostatný toho druhu, ktorého som kedy videla. Dostal tuberkulózu a za jedno leto bolo po ňom. To ma zlomilo. Nikdy som sa z toho nespamätala. Bol to jediný muž, ktorého som kedy milovala.“

„Ako ste vraveli, že sa volal?“

„Bill.“ Ľstivo na mňa pozrela. „To som však nevravela. Bol mojím predákom. Bývala som v jednom z prvých veľkých domov v údolí. Boli sme spolu rok a potom zomrel. Bolo to pred dvadsiatimi piatimi rokmi a odvtedy si ustavične myslím, že by mi bolo bývalo lepšie, keby som bola pošla aj ja.“

Zdvihla veľké suché oči a pozrela do mojich v zrkadle. Chcel som opätovať jej melancholický výraz, ale nevedel som si poradiť s tvárou.

Pokúsil som sa o úsmev, aby som sa povzbudil. Predsa len som bol dobrák. Stýkal som sa s drsnými chlapmi, ľahkými ženami, ťažkými prípadmi a prístupnými ľuďmi; súkromné oko na kľúčovej dierke nezákonných spálni; donášač žiarlivých, potkan za múrom, prenajatá zbraň pre každého, čo mohol zaplatiť päťdesiat dolárov, ale predsa len dobrák. V kútikoch očí a pri nozdrách sa mi utvorili vrásky; pery sa mi stiahli zo zubov, no úsmev sa nezjavil. Zmohol som sa iba na skúpy, vyhladovaný výraz, ako keď sa hyena mračí. Táto tvár videla priveľa barov, priveľa zbedačených hotelov a nepohodlných hniezd na milovanie, priveľa súdnych miestností a väzníc, priveľa pitiev a nástupov na políciu pri hľadaní zločincov, priveľa končekov nervov, obnažených ako mučené červíky. Keby som takú tvár našiel na cudzom človekovi, nedôveroval by som mu. Pristihol som sa pri myšlienke, ako sa asi pozdáva Mirande Sampsonovej.

„Doparoma s tými trojdňovými zábavami,“ povedala pani Estabrooková. „Do pekla s koňmi, Esmeraldami a loďami. Jeden dobrý priateľ je hoden viac než to všetko a ja nemám ani jedného jediného dobrého priateľa. Sam Kuntz mi tvrdil, že je mojím priateľom, a pritom mi oznamuje, že hrám v poslednom filme. Žila som svoj život pred dvadsiatimi piatimi rokmi a teraz som už celá nanič. Nepokúsite sa zapliesť so mnou, Archer?“

Mala pravdu. A predsa len ma zaujímala, aj okrem môjho úradného postavenia. Dlhá bola jej cesta dolu z výšin a vedela, čo znamená trpieť. V hlase jej už nezaznievali rafinované, ale pre ňu smiešne tóny, ktoré sa naučila od režisérov v štúdiu. Teraz ho mala drsný a príjemne zastretý. Podľa neho sa dalo jej detstvo umiestniť do Detroitu alebo do Chicaga alebo do Indianapolisu, na začiatok storočia, v chudobnej mestskej štvrti.

Vypila do dna a vstala. „Zaveďte ma domov, Archer.“

S takmer smiešnou pohotovosťou som skĺzol zo stoličky a uchopil som ju za rameno. „Nemôžete takto ísť domov. Potrebujete si ešte niečo vypiť, aby ste vytriezveli.“

„Ste milý.“ Nemal som takú hrošiu kožu, aby som necítil iróniu jej slov. „Lenže tento podnik neznášam. Vyzerá ako márnica. Prekristapána,“ zvolala na barmana, „kdeže sú všetci radovánkári? Nikto nemá čo osláviť?“

„Nie ste vy z tých, čo oslavujú, pani?“

Ťahal som ju preč, aby nezačala ďalšiu hádku, vyšli sme hore po schodoch a potom v…