Nájdi obeť

25

Prešli sme cez strmý horský chrbát. Údolie pod nami vrúbila ešte temrava, v diaľke však už bolo vidieť prvé záblesky svetla. Vypol som motor a ďalej sme šli bez motora a bez svetla, rýchlosť som trochu miernil iba brzdou. Auto sa ticho spúšťalo po stupňovitých zákrutách, tie sa napokon vyrovnali a prešli v hlavnú hradskú do Traverse.

Zabrzdil som na hornom konci ulice pred opustenou reštauráciou, ktorej povybíjané okná boli zadebnené. Na svahoch sa rozťahovali beztvaré drevenice, poniektoré z nich snehy minulých zím už celkom zrovnali so zemou. Nad nimi sa kopili haldy hlušiny z vydolovaných baní a svojím tvarom pripomínali okolité kopce.

Asi štvrť míle pod nami, na druhom konci vyľudnenej osady, chrlila biele svetlo veľká štvorcová brána.

V svetle sa pohybovali sem a tam dvaja muži, nosili debny do veľkého nákladného auta, ktoré stálo na ulici. Chodili hore-dolu unavení tou jednotvárnosťou ako hriešne duše, ktoré si odpykávajú trest v pekelných baniach.

„To sú oni,“ zašepkala Jo. „Nechcela by som sa dostať do ich blízkosti.“

„Ani by som to nedovolil. Koľko zbraní majú?“

„Myslím, že každý je ozbrojený. Jeden z nich, ten, čo ho volajú Faustino, má automat.“

„To je zlé. Radšej si choďte sadnúť do aleje. A pre každý prípad sa za niečo skryte. MacGowan, máte nabitú pušku?“

„Buďte bez starosti.“

„Ako ste s očami?“

„Pred dvoma týždňami som trafil dolár na štyristo metrov. Pri dennom svetle by som ich zasiahol aj odtiaľto.

„Počkajte desať minút, kým zídem dolu. Potom začnite! Vystreľte niekoľko ráz za sebou. Podľa všetkého sa pokúsia ujsť. Toto je jediná cesta odtiaľ, však?“

„Ak nerátate kamzíky.“

„Keby niekto chcel ujsť, skryte sa za auto a pokúste sa ho zastaviť! O desať minút spusťte paľbu!“

„Nemám hodinky.“

„Rátajte pomaly do päťsto. V poriadku?“

„V poriadku.“

Vyliezol z auta a zaľahol na cestu. Jo sa stratila v aleji vedľa opustenej reštaurácie. Ja som sa pobral dolu kopcom s pištoľou v ruke a držal som sa tesne pri domoch. Boli to už iba škrupiny obchodov, ktoré zanikli, holič, zmrzlinár, potraviny. Ich terajší páni, burunduky a kojoty, čupeli ticho ukryté v prítmí. Výška a ticho mi zuneli v ušiach ako chinín.

Keď som bol asi sto metrov od osvetlenej plochy, spustil som sa na kolená a lakte. V tejto polohe som opäť zacítil zápach korditu, plameňometov a škvareného mäsa, zelenú a krvavú okinavskú jar. Plazil som sa po popraskanom chodníku od brány k bráne. Nechýbalo už veľa do desiatich minút.

Z otvorenej dvojkrídlovej brány drevenice na druhej strane cesty sa cedilo svetlo. Nad bránou bola tabuľa požiarnej strážnice. V bráne stál Meyerov kamión, mal zažaté reflektory a otvorené zadné dvere. Bol skoro prázdny. Dvaja muži vykladali posledné debny a podávali ich tretiemu v modrom nákladnom aute.

Boli po pás holí a spotení. Jeden z nich bol plecnatý a počerný, chrbát, ruky a prsia mal zarastené. Druhý bol vysoký, s orlím nosom a bledými očami. Všimol som si belasé tetovanie na jeho bielom predlaktí. Zdvihol debnu na auto, obrátil sa k svojmu druhovi a zakrochkal:

„Fajn baba to bola. Ktovie, čo je s ňou?“

„Ešte si sa jej nenabažil?“

Hlasy mali trochu nejasné a pohyby neisté. Počerný zatisol debnu na voz a zaprel sa do nej. Oprel som hlaveň revolvera o vylomený kus chodníka a namieril som na stred súvislého čierneho obočia, ktoré mu rozdeľovalo tvár.

Neviditeľná päsť zatrepala o bok nákladného auta. Vystrelil som prv, než zarachotila ozvena MacGowanovho výstrelu dolu kopcom. Jedno z mužových tmavých očí puklo ako hnedý achát. Obzrel sa druhým okom do smolnej tmy postriekanej svetlom. Rozbehol sa ku mne na vratkých nohách, potom klesol na kolená a padol na tvár, tak ako padol Tony Aquista.

Vysoký muž šmatlavo vošiel do strážnice. Ešte pomalšie, krok za krokom, vychádzal von s Thompsonovým automatom v rukách. Automat zarapotal a vyšľahol na mňa šafránový jazyk. Vystrelil som privčas a minul som. Prudké údery olova poznačili stenu za mnou a posúvali sa čoraz bližšie. Smrť na mňa cerila svoje zubále.“

Dolu ulicou zadunel druhý a tretí MacGowanov výstrel Vysoký muž zrazu odvrátil odo mňa svoju hlavu a s ňou i hlaveň automatu. Pomaly som namieril do stredu tela a dva razy som vypálil. Urobil dva kroky späť a zakašlal. Automat zarinčal na zemi. Auto vyrazilo.

Škrípanie kolies prehlušil zúfalý výkrik: „Počkaj, ty sviňa…!“

Chmatol zo zeme zbraň a utekal zhrbený, držiac si brucho dlaňou s roztiahnutými prstami. Hodil sa na zadok nákladného auta, ktoré sa rútilo popred mňa. Vyprázdnil som doň svoj revolver. Prešlo cez ležiaceho muža, prevrátilo mŕtvolu a hnalo sa hore ulicou, pričom motor burácal čoraz väčšmi a väčšmi.

Znova sa tri razy ozvala MacGowanova puška. Ale modrý nákladniak nezastavila. Prekročil najvyšší bod hradskej a škriabal sa ďalej na hrebeň, tlačiac pred sebou trasľavú svetelnú brázdu.

Z požiarnej strážnice vyšiel Bozey, práve keď som si znova nabíjal revolver. Kráčal ako slepý starec s nohami ďaleko od seba a s roztiahnutými rukami. Tvár mal odutú a doráňanú, oči spuchnuté a prižmúrené.

„Mike… Plincher… čo sa robí?“

Potkol sa o muža ležiaceho na ceste, kľakol si a zatriasol mŕtvym telom. „Mike! Preber sa!“

Ohmatával prstami čudne dodrúzgané telo. Potom odrazu ťahavo zavyl ako kojot a odplazil sa preč.

Podišiel som k nemu. Keď počul moje kroky, zľakol sa a prikrčil sa. Zašušlal pomedzi vybité zuby: „Kto je to? Som slepý. Tie svine ma oslepili.“

Zohol som sa k nemu. „Nechajte, nech sa vám pozriem do očí.“

Zdvihol slepú tvár a zafňukal. Prstami som mu nadvihol viečka. Očné bielka boli zaliate krvou, ale neporušené. Zaškúlil na mňa malými priezračnými štrbinami.

„Kto ste?“

„Už sme sa kdesi stretli. Dva razy.“ Spoznal ma, zakrochkal a pokúsil sa ma zdrapiť. Jeho pohyby boli však malátne, akoby nemal kosti.

„Chlapče, zdá sa, že ešte nemáš dosť!“

Schmatol som ho za ošúchaný kožušinový golier vesty, zdvihol som ho na nohy a prehľadal som mu vrecká. Nemal zbraň. V bočnom vrecku som však našiel svoju peňaženku a na ruke mal moje hodinky. Sklo bolo…