Umrieť v purpurovej krajine

10

Dvadsať minút po jedenástej som sa konečne dostal z Yeoma-novho domu. Fred Buckelberry prišiel s pomocníkom a so stenografom. Bol veľmi unavený. Výpoveď ma nechal tri razy opakovať. Musel som mu sľúbiť, že svoje vyhlásenie prídem podpísať k nemu do kancelárie v piatok popoludní. Bolo nad slnko jasnejšie, že to bola sebaobrana. Keby ho Jass tými dvoma výstrelmi nebol zasiahol, čepeľ by sa bola ocitla v jeho útrobách.

Mŕtvy bol neznámy. Preverovali si ho cez Phoenix.

Buckelberry opakoval ustatým hlasom: „Jass, keby mal prázdne vrecká, bolo by to iné. Panský dom. Zažiadalo sa mu auto, peňaženka. Ale mal sto dolárov.“

A Jass opakoval vľúdne: „Fred, rád by som vám pomohol. Ale prisahám, že takisto tomu nerozumiem ako vy.“

Už som bol na odchode, keď mi Buckelberry povedal, že po odhalení profesorovej mŕtvoly mu telefonovala slečna Webbová. Zdala sa mu veľmi vzrušená a požiadal ju, aby prišla za ním, ale nato zložila.

Tak som už netratil čas a ponáhľal som sa do Šalvie. Riskantné momenty rýchlej jazdy cez mesto ma zamestnávali, no myšlienky sa mi pritom jednostaj krútili okolo smrti Johna Webba, ako keď šteňa obhrýza okraj pokrovca. Keď sme s Monou Yeomanovou preliezali cez tú zátarasu, Webbovo telo bolo pod ňou. Ako povedal Jass, ukryli ho na nezvyčajnom mieste. Rátali s tým, že cestu vyčistia. A potom sa telo nájde. Ktovie, či to nakoniec nebola nešťastná náhoda ako v groteske. Možno celá vražda je iba niečo podobné tým podareným krvavým fraškám, aké nakrúcajú Angličania. Nič sa nedarí a telá vypadávajú z nesprávnych skríň.

Ak to bol zámer a ak tu ten zámer ešte vždy existuje, namieste je jediná otázka. Čo by sa stalo, keby tá dýka bola vyhasila Yeomanov život? Kto by z toho ťažil? Nejaká postaršia dáma v Yume? Rupertov klan? Nachádzalo sa Monino telo na nejakom ďalšom nezvyčajnom mieste, kde ho rovnako musia objaviť?

Prenajaté auto som nechal na hotelovom parkovisku a v recepcii som si vzal ďalší kľúč od izby. Odkaz som nemal nijaký. Vyšiel som hore a odomkol. Isobel ležala na vzdialenejšej časti dvojpostele. Na stole horela lampa, slabá žiarovka s oranžovým tienidlom. Isobel ležala na paplóne kompletne oblečená, iba topánky si zhodila a prikryla sa žltou dekou. Pod lampou som zbadal odkaz napísaný na zelenom pijaku, vybratom z hotelových listových papierov.

Bol to čudný odkaz. Bez pozdravu a bez podpisu. „Už to nemá zmysel. V budúcom živote budem mať možno viac šťastia. Keď sa všetko uzavrie, prosím vás, zostatok dajte do školského fondu na ŠZU.“

Hneď mi svitlo a zhrozený som tromi dlhými krokmi bol pri nej. Ruky mala ochabnuté a ľadové. Srdce jej bilo veľmi pomaly, dych som ledva postrehol. Zatriasol som ňou, poplieskal ju po tvári, načo na protest omámene zamrnčala. Skočil som k telefónu a požiadal, aby čo najrýchlejšie zohnali lekára. Objednal som kanvicu čiernej kávy. Preklínajúc ju, pozapaľoval som všetky svetlá v izbe a v kúpeľni. Zdvihol som ju a odniesol do kúpeľne. Bola bezvládna ako handrová bábka. Nadhadzoval som ňou …