Prázdne medené more

4

Zobudil som sa krátko po štvrtej nadránom. V improvizovanom nočnom osvetlení, ktoré vrhalo žlté tiene na jej úzky, rovný, nahý chrbát a malý zadok, som si ju mohol prezrieť. Tvár mala pritisnutú k mojim rebrám. Cítil som dlhé, pomalé, teplé výdychy jej hlbokého spánku. Nohu mala prehodenú cezo mňa a rukou mi objímala driek. Chumáč jej nápadne platinových vlasov ma pri každom jej nádychu pošteklil pod pazuchou. Nočný hmyz potichu bzučal a vietor šumel vo vejárovitých palmových listoch, akoby pršalo.

So zvyčajnou hrôzou som vzdychol nad svojou nepríjemnou situáciou. Mala v sebe jednotvárnosť historiek, ktoré sa rozprávajú v pánskych prezliekárňach. Hej, chlapci, hneď prvú noc, ako som ta prišiel, som pretiahol miestnu klaviristku.

Aké to bolo, kamoš?

Nuž, popravde, nie najhoršie. Veľa zbytočných ozdôbok, trilkov a improvizácií, ako keď hrala na klavíri, ale málo naozajstnej sily, veď rozumiete.

Prečo a za akých okolností sa človek zaplietol do takejto neuváženej ľúbostnej aféry, sa nevysvetľuje ľahko. Spomínam si, ako mi pred niekoľkými rokmi Meyer vnútil knihu akéhosi L. Rusta Hilla, ktorá sa nazývala Ako byť dobrým. Pán Hill vysvetľoval ľuďom svojho druhu, ako si uchovať v tomto smutnom, skorumpovanom svete aspoň štipku dobra. Jedna z kapitol sa presne hodila na situáciu, v akej som bol. Opisovala čudné opojenie, ktoré autor pomenoval „sex z dobročinnosti“. Dôjde k nemu vtedy, keď sa človek ocitne v situácii, v ktorej si zrazu uvedomí, že jeho partnerka je rozhodnutá, dychtivá a odhodlaná milovať sa s ním. A keďže sú sami, na vhodnom mieste, majú dosť času a obidvaja sú zdraví, jediná možná príčina odmietnutia je, že človek nepokladá partnerku za fyzicky príťažlivú.

V tomto prípade by každá výhovorka – že nemá chuť, bolí ho hlava a tak ďalej – bola taká úbohá, že by nevyhnutne doviedla odmietnutú stranu k úsudku, že je sexuálne nepríťažlivá. To je také nemysliteľné zaucho ľudskému ja a sebavedomiu, že je oveľa zhovievavejšie dať sa do toho.

A tak tu teraz ležala v sladkých hĺbkach driemot, opätovne ubezpečená o svojej sexualite a príťažlivosti. Bol som pritisnutý chrbtom k stene. Nebola nádej, že by som sa mohol nepozorovane vytratiť. Chytil som ju za plece a trochu ňou potriasol.

„Čo sa robí?“ zamrmlala mi do rebier.

„Musím ísť, B. J.“

Vzdychla, nadvihla sa, oprela sa o lakeť. Obrátila ku mne tvár a zahmlenými očami na mňa pozerala. „Prečo už chceš odísť?“

„Čoskoro bude svitať. Nechceš predsa, aby ma starý Jack videl, ako sa odtiaľto plazím, či áno?“

„Dočerta, len to nie, miláčik.“

Preliezol som cez ňu a obliekol sa.

„Košeľa je na vešiaku.“

„Čo? Čože?“

„Keď som vstala, povesila som ti košeľu na vešiak pri sprche, ale asi ešte nebude suchá.“

„Aha.“

Nebola. Aspoň nie celkom. Zakryl som Billy Jean ľahkou prikrývkou, pobozkal ju na lenivé ústa, potľapkal po zadku a ona mi povedala, aby som sa presvedčil, či som za sebou dobre zavrel dvere. Urobil som to.

V chladivom dotyku prichádzajúceho rána som zacítil vlhkosť. Obočie ma nebolelo, ale ruky som mal ako z olova a vďaka bolesti na miestach, kde mi veľké päste Nickyho Noyesa narobili sinky, aj meravé. Vcelku to bola strašná noc. Priveľa cestovania, priveľa alkoholu, hlúpa šarvátka a nakoniec zábavka s malou, štíhlou, opálenou dámou, ktorá bola dosť osamelá na to, aby mi narobila problémy. Vyzeralo to, akoby som sa vytrvalo usiloval predĺžiť dospievanie do absurdnosti.

Z náhleho popudu som zišiel z cesty, vo svetle hviezd som našiel cestu na pláž a zo zvyku človeka žijúceho na východnom pobreží som hľadal na obzore dotyk svetla, ktorý oznámi nový deň. Potom som si uvedomil, že sa vynorí za mojím chrbtom, spoza pevniny. Vykročil som k ležadlu a vystrel sa na vlhké plátno.

Medzi milovaním a spánkom mi Billy Jean ospalo odpovedala na moje zdanlivo nenápadné otázky.

„Čo mal Nicky na mysli, keď hovoril o dievčati, ktoré na druhý deň odišlo z mesta?“

„Čože? Ach, tá. Odišla na druhý deň.“

„Kto?“

„Čo kto?“

„Kto odišiel z mesta na druhý deň?“

„Podaktorí vraveli, že mala niečo s Hubom Lawlessom. Iní zasa tvrdili, že keď žena ako Kristin Petersenová pre niekoho pracuje, vždy sa o nej kadečo rozpráva, a vyhlasovali, že Hub a Júlia Lawlessovci mali veľmi dobré manželstvo. Ale potom jej odchod z mesta hneď na druhý deň, kým pobrežná hliadka a všetci hľadali Hubovo telo…“

Hlas jej pomaly slabol, prešiel do mrmlania a napokon sa zmenil na pomalé, ťažké oddychovanie. Zasa čosi do Meyerovho zápisníka. Dajaká Kristín Petersenová, ktorá pracovala, zatiaľ sa nevie, v akom odvetví, pre Hubbarda Lawlessa a bola prirodzeným terčom klebiet. Scénu Timber Bay zaľudňoval skutočný batalión žien: B. J. Baileyová, Felicia Ambarová, Michele Burnsová, Júlia Lawlessová a teraz Kristin, ktorá zmizla.

Začínalo svitať, a tak som rozoznal po svojej ľavici, tam, kde sa North Pass stretal s Timber Bay, strašidelný obrys bóje a za ňou tienisté siluety stromov na malých ostrovčekoch sopečného pôvodu, ktoré chránili zátoku. Pomedzi zvuky mora som začul hlboké vrčanie dieselových motorov a o chvíľu som uvidel obrysy rybárskej lode. Plávala von na more. Asi uprostred nej bolo vidieť jasnožltý obdĺžnik, vo svetle stál akýsi človek. Videl som, ako dvíha ruku, a uvedomil som si, že dvíha k ústam šálku kávy. Bolo to také živé, že som takmer cítil jej vôňu.

A zrazu som z ničoho nič nástojčivo pocítil nutkanie odložiť vlastnú totožnosť a stať sa niekým iným. Dajako sa mi podarilo zavrieť sám seba do tejto nepravdepodobnej a neuspokojujúcej osobnosti, tohto Travisa McGeeho, ošúchaného potulného rytiera, ktorý bojuje za bezvýznamné, stratené, nedôležité veci a klame sa vierou, že je v istom zmysle slobodnejší ako priemerný človek a že je ohromné, ako sa mu podarilo ujsť pred pascou pravidelného časového rozvrhu, pravidelných výplat, domova a detí, vianočných prémií, záhradných táborákov, vyšetrení v nemocniciach a rodinných hrobiek.

Pomyslel som si, že to, čo mám, je iba pasca trochu inej veľkosti a tvaru. Rovnako ako je hlúpa a smiešna predstava starého…